LÁSKA, KTORÁ SA RODÍ V POZNANÍ KRÍŽA

            Jeden chlapec si chcel kúpiť šteniatko. Keď však zistil, že by stálo 2000 korún, vrátil sa domov zronený a smutný. Ale už sa rozhodol, že ho chce mať. Nosil starý papier do zberu, u susedov pomáhal s upratovaním za malú odmenu, predával noviny. Keď si zarobil 2000 korún, zašiel za chovateľom, aby si prezrel šteniatka. Všetky boli pekné. Rozhodol sa ale pre kostnaté hnedé šteniatko v kúte a povedal: „Chcem tohto psíka.“ Chovateľ zodvihol šteniatko a povedal: „Chlapče, tohto nie! Je zmrzačený. Taký je už od narodenia. Nemôže behať, hrať sa s tebou, neprinesie ti palicu. Vyber si radšej iného.“ Chlapec však naliehal: „Nie, ja chcem tohto.“ Zaplatil a odišiel. A keď odchádzal, majiteľ si všimol, že chlapec kríva. Pozdĺž celej nohy sa mu tiahla oceľová výstuž, pripevnená k topánke.
            Toto telesné postihnutie vyformovalo v ňom vzťah k postihnutým. I ja poznám vo svojom okolí ženu, ktorá sa pri adopcii dieťaťa rozhodla pre to najškaredšie a zároveň telesne postihnuté. Rozhodla sa darovať lásku, pozornosť, slová povzbudenia tomu, ktorému by sa ich možno za iných okolností dostalo veľmi málo. Ľudia postihnutí nešťastím, ťažkou chorobou, narodením postihnutého dieťaťa sú vnímavejší na lásku, na potreby druhých. Ich život má iné priority. Vedia, že si nevystačia sami, že sú závislí od svojho Stvoriteľa, jeho sily a pokoja. Sú viac vďační. Som presvedčená, že sú šťastnejší ako tí mnohí krásni, moderní a sebavedomí, úspešní a uznávaní - a predsa v samote bez útechy, lebo ich zmáha beznádej, lebo ich životu chýba čosi podstatné.
            Vážme si vieru, ktorá nám bola daná ako dar. Snažme sa pozerať zrakom viery i na utrpenie. Ono nielen bolí, ale i približuje k Bohu a i vďaka nemu sa dostávame tam, kde nás chce mať Boh.

„Pri trpiacom človeku vidím: on je už ďalej ako ja, on má predo mnou náskok. UTRPENIE JE TOTIŽ VYSOKOU ŠKOLOU ŽIVOTA.“

                                                                                                          M. ZAMKOWSKI